Viera verzus poznanie

Človek môže veriť v kadečo. K viere v niečo ho väčšinou privedie okolie, v ktorom žije. Toto môže vyústiť až do fanatizmu, fanatickú vieru, keď sa mu v mozgu „prepne výhybka“, možno navždy. O fanatizme tu nebudem písať.

Rozumný človek ale nie je fanatik. Napriek tomu ale veľa ľudí verí bez dôkazov.

Podľa môjho názoru pri spoznávaní sveta okolo nás treba začať tým, čo je dané nášmu vedomiu. Na prvý a predpokladám aj druhý a tretí pohľad sa každému svet okolo javí ako materiálny, tvorený hmotou. Táto hmota sa správa veľmi usporiadane, podľa pevne daných zákonitostí. Tieto zákonitosti sa dajú presne popísať pomocou matematiky fyzikálnymi zákonmi (poctivá fyzika). Keď k týmto fyzikálnym zákonom ešte pridáme princíp evolúcie, máme ucelený popis materiálneho, živého aj neživého sveta okolo nás. Ďalšie chemické, biologické a spoločenské zákony, zákonitosti, sú už len nadstavba a pre chápanie základnej podstaty sveta okolo nás ich nepotrebujeme.

Teraz popísaný spôsob chápania sveta okolo nás môže niektorým celkom rozumným ľuďom vystačiť aj na celý život.

Človek je však tvor veľmi zvedavý a tak sa snaží preniknúť do podstaty hmoty stále hlbšie a hlbšie. Vtedy narazí na správanie častíc hmoty, ktoré s vyššie popisovanou „poctivou“ fyzikou nesúhlasí. Tak teda vytvorí ďalšiu fyziku, kvantovú. Táto fyzika presne popisuje správanie malých častíc hmoty, dá sa to experimentálne preveriť, avšak ako sa dostávame k stále väčším „kúskom“ hmoty , prestáva platiť a zrazu začína platiť „poctivá“ fyzika. Tá hranica ale nie je daná, nevieme, kde je, a ani nevieme, prečo existuje, a či vôbec existuje.

Domyslením zákonitosti kvantovej fyziky do detailu prídeme k poznaniu, že stav reality závisí od toho, či sa niekto „pozerá“, alebo nie.

Ďalší, tiež zvedaví ľudia sa vyberú (aspoň v myšlienkach) opačným smerom, do sveta obrovských, galaktických a nadgalaktických rozmerov. Zistia, že síce môžu použiť „poctivú“ fyziku, ak ju kúsok vylepšia o relativitu a ešte si k nej primyslia „tmavú hmotu“ a „tmavú energiu“. Bez tých dvoch exotických vecí totiž výpočty nevychádzajú.

Domyslením tejto fyziky, hlavne relativity, do detailu zase prídeme k poznaniu, že deje okolo nás sa vlastne nedejú, ale sú dané od nepamäti, budúcnosť aj minulosť tu boli vždy a vlastne súčasnosť a dianie vecí, priebeh dejov, existuje len v našich vedomiach.

Skalný zástanca materializmu si povie: „Nevadí, zatiaľ naše vedomosti nie sú dostatočné na konzistentné popísanie sveta okolo nás ako celku, ale v budúcnosti určite príde lepšia, ucelenejšia fyzikálna teória.“

Ja si ale poviem, že tých indícií už bolo dosť a začnem uvažovať, či ten celkom prvý predpoklad nebol nesprávny? Teda, že svet okolo nás je hmotný, lebo možno je to len ilúzia, ktorá je pre naše vedomie vytvorená tak, aby sa javila dokonale materialisticky, hmotne. Tá ilúzia ale nie je dokonalá, nikto nie je dokonalý, ani jej prípadný stvoriteľ a tak jej „materialistické“ črty majú svoje chyby, nedostatky.

Možno si jej stvoriteľ povedal, však sa v tom až tak vŕtať nikto nebude, ale prerátal sa, naše vedomia (ktoré sú možno aj jeho súčasťou) sú veľmi zvedavé.

Publikováno na blogu autora.