Dnešné chápanie morálky je zastarané

Nedokážem vedecky argumentovať, prečo je niečo dobré a niečo zlé. V podstate si musíme len vytvoriť nejaké axiómy/postuláty, ktoré berieme ako samozrejmosť a na nich ďalej staviame. Môžeme našu filozofiu morálky postaviť na biológii a argumentovať tým, že v prvom rade ide o prežitie druhu. Na základe toho potom formulovať určité pravidlá, ktorými sa budeme riadiť. Môžeme morálku postaviť na viere v Boha, ktorý nás stvoril a svoje myšlienky preniesol do Biblie. Ani pri jednom z príkladov neviem vedecky argumentovať, prečo by to tak nemalo byť. Ak ide o prežitie druhu, je to príliš sebecké? Ak ide o vieru v Boha, je to príliš vzdialené realite? Fajn, ale prečo by morálka mala byť nesebecká? Prečo by nemohla byť založená na viere v existenciu nadprirodzenej bytosti?

MÁME MOC NAD VLASTNÝM KONANÍM?

Prečo čítate tento článok? Prečo ho píšem? Čo nás do tohto stavu doviedlo? Je dôvodom príliš veľa voľného času? Je to výchovou? Génmi? Môže za to naša planéta, že obieha v správnej vzdialenosti okolo Slnka, vďaka čomu sa tu mohol vyvinúť život? Odkiaľ vôbec prišla táto myšlienka? Poznáte ten pocit, že vám zrazu len tak niečo napadne, však? Komu to ale v skutočnosti napadlo? Naša nevedomá časť mysle na konkrétnej myšlienke možno pracovala hodiny a následne ju poslala do vedomej časti, pričom si povieme, akí sme géniovia. Avšak my sme v skutočnosti toho veľa nespravili, to mozog pracoval za nás.

Psychológovia či neurovedci o tom vedia svoje. John A. Bargh vo vedeckom článku Free Will is Un-natural [1] v závere píše, že pokiaľ ide o psychologický koncept slobodnej vôle, dôkazy preskúmané v článku spolu s podstatným množstvom poznatkov získaných v ďalších prírodných vedách, vedú k záveru, že nie je potrebné predpokladať existenciu slobodnej vôle za účelom vysvetlenia vytvárania impulzov správania. Fenomenologický pocit slobodnej vôle je veľmi reálny, rovnako reálny aj pre tých vedcov, ktorí argumentujú proti jej existencii. Tento silný pocit je ilúzia, podobná ako pohyb Slnka po oblohe, pričom aktérom pohybu sme my. Na našom YouTube kanále sme spracovali video [2] o slobodnej vôli, kde sú aj príklady z experimentov. Existujú aj iné experimenty, kde vedci rozkázali pravej hemisfére, aby sa človek postavil. On tak urobil. Keď sa ho spýtali, z akého dôvodu tak konal, odpovedal, že bol smädný a išiel sa napiť. Vytvorila sa u neho absolútna ilúzia slobodnej vôle, svoje činy sa snažil racionalizovať. Spomeniem ešte jeden príklad z knihy Myšlení rychlé a pomalé [3]. Alex Todorov z Pricetonskej univerzity ukazoval študentom mužské tváre, niekedy len na krátky okamžik (desatina sekundy), a oni mali tváre hodnotiť napr. podľa sympatickosti či kompetentnosti. Tváre, ktoré Todorov ukazoval, neboli náhodné. Išlo o portréty politikov použité v rôznych volebných kampaniach. Todorov potom porovnal skutočné výsledky volieb s hodnotením kompetentnosti, ktoré spravili študenti na základe rýchleho pozretia fotiek a bez akéhokoľvek politického kontextu. Asi v 70% prípadoch zvíťazil kandidát, ktorého tvár mala u študentov najvyššie hodnotenie kompetentnosti. Nebola to náhoda. Tento podivný výsledok sa potvrdil aj v mnohých ďalších experimentoch.

Možno je slobodná vôľa len vynikajúca ilúzia našich mozgov, aby sme sa cítili mocní za naše konanie. Je to asi aj dobrou evolučnou výhodou, pretože uvedomenie si toho, že všetky činy mi diktuje niekto iný v mojej hlave, by možno viedlo ku depresiám, pocitom bezmoci a pod. Rozhodne je veľmi ťažké prijať myšlienku, že nad svojimi myšlienkami a konaním nemáme kontrolu. Touto úvahou sa však nevyhnutne dostávame k tomu, že viniť či odsudzovať niekoho za činy, je nesprávne.

Joel Rifkin bol sériový vrah, ktorý zabil asi 17 ľudí. Jeho počínanie bolo spôsobené neurofyziologickými procesmi v jeho mozgu, ktoré boli predurčené predošlými príčinami, nad ktorými vôbec nemal kontrolu. “Nanič“ gény, nešťastné príhody z detstva, stres a pod. Dôležité je uvedomiť si, že tieto udalosti predchádzali vedomým rozhodnutiam. Mohol sa teda rozhodnúť inak? Predstavme si, že sme ním. Každý jeden atóm tvoriaci jeho telo je našim. Ako by sme len mohli vzdorovať chuti zabíjať? Správali by ste sa presne rovnako, ako on, a to z rovnakých dôvodov. Môže azda niekto za to, kde sa narodí, akú má rodinu, aké udalosti sa mu pritrafia do cesty? Pretože všetko, čo prežijeme, ovplyvňuje našu myseľ. Sam Harris počas prednášky [4]povedal, že ak by sme sa kauzálne dostali na udalosti v jeho detstve či dokonca pred jeho narodenie, pocit obviňovania a odsudzovania zmizne.

ČO JE MORÁLNE?

V súdnictve sa prihliada na to, či osoba, ktorá spáchala vraždu (alebo nejaký trestný čin), ju spáchala s úmyslom. Či si vraždu pripravovala, či konala v nejakom ťažkom psychickom rozpoložení a pod. Sme zvyknutí dávať veľkú dôležitosť úmyslu. Asi sa zhodneme, že je rozdiel niekomu pomôcť preto, lebo pomoc potrebuje, alebo preto, lebo chcem z toho získať. Prečo sa teraz nepostavíte a nejdete niekoho len tak zabiť? Možno je naša odpoveď takáto: Nezabijem, pretože by sme človeku a jeho blízkym spôsobil bolesť a utrpenie, pričom bolesť a utrpenie považujeme za negatívne pocity.

Ak mozog môže klamať ohľadom slobodnej vôle, môže nám vytvárať falošnú racionalizáciu našich činov v oblasti morálky? Možno nezabijeme preto, lebo máme v sebe zakódované isté vzorce správania (výchovou, spoločnosťou či evolučne), ktorých porušenie nás dovedie do nepriaznivého psychického stavu. Takže už nejde o blaho druhej osoby, ide o naše blaho. Z nášho filantropizmu sa rázom stal egoizmus. Starej pani nepomôžeme preto, lebo pomoc potrebuje. Pomôžeme preto, aby sme sa cítili lepší. Ak je pravda, že je naše správanie spravidla egoistické a dokonca nad svojimi činmi nemáme ani príliš veľkú kontrolu, ako môžeme odsudzovať niečiu filozofiu morálky? Ako môžeme odsudzovať morálne cítenie človeka, ktorý považuje umelé oplodnenie za hriech a bude sa snažiť niečomu takému zabrániť len preto, aby nešiel do pekla? A platí to aj naopak. Ako môže takýto človek odsudzovať morálne cítenie sekulárneho človeka, ktorý v umelom oplodnení nevidí nič zlé? Môžeme len vysloviť názor o našej predstave dobrého a zlého správania a dúfať, že väčšina s nami bude súhlasiť.

Som presvedčený, že by malo byť naše konanie založené na dobrých ľudských vzťahoch a usmernené vedeckým poznaním. Verím, že môžeme vďaka otvorenej diskusii dospieť k určitému konsenzu, akými pravidlami by sme sa mali v našej spoločnosti riadiť. Diskusiu však môžu viesť len tí, ktorí sú na ňu pripravení. Mám namysli pripravenosť korigovať svoje vlastné presvedčenie na základe vedeckého poznania. Z poznatkov posledných rokov v oblasti neurovedy či psychológie sa domnievam, že obviňovanie, odsudzovanie či trestanie ľudí za svoje činy, je už zastaraný vzorec správania, ktorého sa ťažko budeme zbavovať. Ja sám cítim veľké rozpaky, keď tvrdím, že vrah je nevinný. Podobne nevinný, ako naši menšinoví spoluobyvatelia, z ktorých niektorí nie sú schopní pracovať, vyštudovať, žiť civilizovanejším spôsobom. Stať sa to mohlo aj nám, no mali sme vo svojom živote šťastie. Mali by sme nastaviť svoje mysle tak, aby boli ochotné podať pomocnú ruku tým, ktorí ju potrebujú. Možno naše počínanie bude sebecké, no nevadí to, ak v konečnom dôsledku zostaneme šťastnejší a múdrejší.

Zdroje:

1. http://www.yale.edu/acmelab/articles/FreeWillIsUnnatural.pdf
2. https://www.youtube.com/watch?v=EAH7nEdHV4Q
3. http://www.martinus.sk/?uItem=139200
4. https://www.youtube.com/watch?v=rcfd-OZB5ig

Publikováno na blogu autora.