Ak (ne)zmeníme náš život, čaká nás lepšia alebo horšia budúcnosť?

Vo svete rýchlych zmien, kde nás stále viac vecí rozdeľuje, existuje skutočnosť, ktorú túži poznať každý. Budúcnosť. Toto nenápadne slovo, nám už po samotnom vyslovení evokuje pocit neznáma. Takisto nevieme s určitosťou povedať, aká bude tá naša. Môžeme však do veľkej miery ovplyvniť jej finálnu podobu. Zaisťujú však moderné vymoženosti naozaj kvalitnejší zajtrajšok?  Znamená zmeniť svoj život automaticky lepšiu budúcnosť, či nebodaj šťastnejší život?

Odpoveď na to, čo človek vníma ako lepší zajtrajšok, je veľmi nejednoznačná a nemenej subjektívna. Je zrejmé, že každý jeden z nás si pod tým pojmom predstaví čokoľvek. A keďže sú ľudské predstavy mimoriadne rozmanité, je zbytočné zovšeobecňovať.

S vnímaním budúcnosti úzko súvisí aj to moje. Ako som si ju vysnívala ja? Prv ako sa z môjho myslenia stal pojem, som túto ledabolú úvahu zavrhla. Chápanie vlastnej budúcnosti sa v mojom prípade mení častejšie ako aprílové počasie. Ak by som však mala vysloviť jediné slovo, ktoré sa vzťahuje na budúcnosť, odpoviem bez akéhokoľvek váhania. Šťastie. Podľa môjho názoru reprezentuje akýsi relatívny stav duše, ktorá objavila vnútorný pokoj. Stav, keď je moje vnútro nabité pozitívne a nezávislé od vonkajších vnemov.

Tak ako sa mnohí filozofi trápili nad presnou charakteristikou tohto výrazu, my už od pradávna hľadáme všeobecný návod, vďaka ktorému nájdeme povestné šťastie. Podobne ako v prípade speváka Johna Lennona, ktorého sa učiteľka spýtala, čím by sa chcel stať v budúcnosti. Odpovedal s ľahkosťou. Vznešene. Chcel byť šťastný. Ani on nepoznal recept na svoj detský sen, no uvedomoval si, že ho nenájde v „plytkých“ veciach.

Domnievam sa, že skutočné šťastie je vo svojej podstate odolné voči vonkajším vplyvom. Nájdeme ho aj v obyčajných maličkostiach, ktoré sú súčasťou každodenného života. Napríklad  v smiechu, ktorý podľa verejných prieskumov tvorí väčšiu časť ľudského šťastia. Alebo ako tvrdil Shopenhauer – až deväť desatín šťastia spočíva v našom zdraví. Obetovať  naše zdravie sláve či úspechu označuje za jedno z najväčších bláznovstiev, ktorých by sme sa mohli dopustiť. Docieliť stav šťastia môžeme aj inými spôsobmi. Všímať si aj tie najprostejšie podnety, ktoré nám vrátia úsmev na tvár. Nájsť zmysel života.V. E. Frank ho opisuje nasledovne: „Žiť s pocitom pre niečo alebo pre niekoho.“ Šťastní môžeme byť všetci. Bez ohľadu na finančný status alebo spoločenské postavenie. Stačí sa len správne rozhodnúť. Vybrať si to, čo nás život zmení tým správnym spôsobom a zabezpečí (možno) lepšiu budúcnosť.

Už v rannom veku sme boli schopní vlastnej voľby. Boli sme jedinými tvorcami nových dní. Prvotný nádych či skomolené slovo. Na prvý pohlaď zanedbateľné okamihy bytia. Každý z týchto momentov však tlmočil akýsi osobný postoj a aj to, do akej miery sme schopní ovplyvniť zajtrajšok. Túto „masu“ všetkého, čo nám bolo sprostredkované, by som voľne prirovnala k puzzle. Ak budeme každú časť skladať obozretne, no s istou dávkou kreativity, môžeme vo svojom živote postaviť silné piliere, a tým pádom bude naša snaha prinášať ovocie. Ak sa však budeme spoliehať na to, že nám všetky tieto pozemské „dobroty“ spadnú  z neba len tak, zas a znova sa ocitneme na začiatočnej pozícii. Resetovať naše počiatočné zlyhanie môžeme nasadením túžby po zmene. Potom slová „motivátorov“, ktorí sľubujú zlepšenie kvality nášho života, padnú na úrodnú pôdu.

Sme vôbec ochotní postaviť sa čelom nových zmenám?  Sme pripravení na šance, ktoré prichádzajú zvonka? Beriem na vedomie, že v priebehu života sa ocitáme v akejsi slepej uličke. Balansujeme na tenkom ľade, kde sa v nás násobí túžba po zmene, paradoxne aj strach z neúspechu. To je dôvod, prečo ľudia na sklonku života vo väčšej miere ľutujú skutky, ktoré neurobili, pred tými, ktoré sa im nepodarili alebo ich nedotiahli do finálnej verzie.

V mnohých prípadoch sme sa presvedčili, že je ľahké zostať rovnaký, avšak nie je ľahké zmeniť sa. „Väčšina ľudí sa rozhodla zostať rovnaká po celý život.“ Citát Roberta Kiyosakiho trefne vystihuje jeden z aktuálnych problémov ľudí. Strach, že sa z každodennosti natrvalo vytratí stereotyp, nám zahmlieva zdravý úsudok. Absentuje naozajstná guráž a následkom toho je, že nám nové výzvy doslova preplávajú pomedzi prsty.

Myslím si, že pokiaľ ľudia vykonávajú zmeny vo svojich životoch, tak to robia z dvoch dôvodov. Buď nie sú spokojní so svojim životom alebo so spoločnosťou, ktorej sú súčasťou. Spoločnosť. Nesymbolizuje miesto, kde by sme sa mali cítiť fajn?  V dnešnej dobe však toto pravidlo nenachádza platnosť. V dobe, ktorá nám diktuje, čo sa nosí  a čo znamená  „faux pas“. Nezáleží na tom, v akej dobe sme sa narodili, vždy sme otrokmi strachu. Nevymanili sme sa ani z okov technických vymožeností, z ktorých si nestačíme vyberať. V čom sa 21. storočie posunulo vpred oproti minulej dobe a spoločnosti? Nie je naivné si myslieť, že všetky tieto výdobytky nám vyčaria lepšiu budúcnosť?

Pretechnizovaná doba nám údajne skvalitňuje život, avšak zároveň nás oberá o malé radosti, ktoré nám dokázali vyčariť úsmev na tvári. Vo svete „iphonov“ a „pokémonov“ sa tieto emócie začali vyjadrovať žltými smajlíkmi zo socialných sietí. Úprimne, položme si otázku, koľkí z nás si dokážu predstaviť svoj život aj bez týchto vymožeností? V dnešnej dobe totiž narastá počet ľudí trpiacich nomofóbiou (strach zo straty mobilu). Myslím si, že hoci nám táto doba veľa ponúka, o veľa pôžitkov kvôli nej prichádzame. Netreba zabúdať, že lepšiu budúcnosť netvoria tieto pominuteľné veci, ale skutočné hodnoty, ktoré máme v sebe hlboko zakorenené. Čo si teda vybrať z tejto zmesi rád a názorov?

Existuje možnosť. Vychýliť sa z vopred vyznačenej trasy, ktorú tak slepo nasledujeme. Nedať  najmenšiu  šancu  „požieračovi“  šťastia, aby ovplyvnil naše konanie. Predsa  my sme tí, ktorí  tvoríme našu budúcnosť. Nezáleží na tom, do akej spoločnosti patríme. Zmysel života si hľadáme MY sami a je len na nás, či sa staneme podnetom spoločných a vlastných dejín, alebo sa budeme unášať prúdom neistoty a nevedomosti…